reklama

Za môjho detstva zúrila II. svetová vojna a chlapci sme sa hrali na vojakov....

i partizánov. teraz sa chlapci používajú ozajstné zbrane. Prešlo 70 rokov, čo si naša generácia spomína práve na tieto roky, keď sme mi Slováci sa ocitli konečne slobodní a šťastní, síce mnoho rodín žialilo za stratou alebo skaličeného otca, syna, ale hlavne že prišla vytúžená sloboda. Mi deti sme mohli isť do školy, starý rodičia, rodičia, ale často len mami, tak museli do roboty – na pole, kolo statku. Uvádzam to tak preto, že som žil na dedine. Iste, že v mestách to mali deti ináč. Veď naše komory, chlievy boli poloprázdne po prechode frontu. Ešte aj kone Nemci odviedli z dediny počas vojny, nie len dobytok na mäso. Ja som mal šťastie, že sa nám otec vrátili z frontu, ale ďalším mojim kamarátom sa tak nestalo, nevrátili sa im otcovia. Vyrastali sme v takom prostredí, bez elektriny, v rodinnom prostredí, kde sme mali viac povinnosti ako vlastných záujmov. povinnosti ako vlastných záujmov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Živitelia rodín sa museli postarať o finančný prijem, ktorý bolo možné získať v zamestnaní alebo predajom poľnohospodárskych výrobkov, resp. lesných plodov i dreva z urbárskych lesov. Začali sa stavať cesty, budovať v mestách obytné domy, závody a tam bolo treba pracovné sily. Zároveň vznikali učňovské školy, učilištia, bolo potrebné zabezpečiť odborníkov pre vznikajúce závody, zabezpečiť vysokoškolských odborníkov, preto vznikali vysoké školy pre jednotlivé odbory. Mládež tak bola organizovaná v internátoch, kde mala možnosť sa organizovať aj po športovej stránke ale aj ideologicky. Tam si plnil svoju funkciu ČSM, v závodoch ROH a celoštátne KSČ. Či si splnili svoje funkcie dobre, to ja nebudem hodnotiť, každá mala svoje poslanie na túto dobu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj náš otec, keď chceli pre nás získať koruny, okrem toho že predali furku dreva a mama niekoľko vajíčok a sliepku v meste i v lete s horách nazbierané maliny a čučoriedky predali v meste. Otec šli pracovať na stavbu bytov do mesta. Ináč sme nemali za čo kúpiť soť, cukor i nové oblečenie pre nás dvojo zo sestrou, lebo sme už rástli. Je pravda, že už aj ja ako 15, 16 ročný som vozil cez prázdniny z lesa na nákladnom aute siahovicu, aby som si zarobil nejaké korunky. To bola realita. Postupne nám pripojili elektriku, začali sme počúvať rádio, v škole sme sa učili okrem základných predmetov aj dejiny a v nich o tom kto je náš priateľ ak to náš úhlavný nepriateľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chcem tým uviesť, že mi všetci sme po vojne v prvom rade všetko okolo seba brali „ako samozrejme,“ mládež žila veselo, každý týždeň bola svadba – u nás len s p. farárom – alebo zábava. Staršia mládež hrala divadlo, organizovala zájazdy atď. Školy organizovali telocvik, loptové hry a rôzne súťaže. Ako samozrejmosť bola povinná vojenská zákl. služba. Kto nebol vojak, ten sa nepáčil dievčatám a zároveň sa hanbil pred všetkými v dedine. 

V roku 1951 na Východe republiky sa začalo budovať HUKO, tak sme sa z dediny prihlásili do učenia traja, a v Brne po dvojročnom pobyte v učilišti z HUKO nebolo nič. Mal som v rukách výučný list – remeslo, ale toho, čo si nás objednal, nebolo. Využili to Ostraváci, v Kunčiciach v tom čase dávali do prevádzky nové valcovacie zariadenia a potrebovali pre nich do údržby nových pracovníkov. Ponúkli nám miesto a ja som prijal ponuku a nastúpil som tam. Stal som sa údržbárom, čo sa mi stalo osudným, preto že sa mi táto robota zapáčila natoľko, že som ju robil celý život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som teda 16 ročný odišiel z domu do Brna, vyučil sa v Brne, zamestnal sa v Ostrave, dva roky v základnej vojenskej službe na Šumave a znova v Ostrave pracoval v údržbe ešte v roku 1959 ako majster ešte stále len z výučným listom. To sa začali stavať už VSŽ.

V roku 1961, teda po desiatych rokoch ako 26 ročný nastupujem – už aj ako ženatý – do VSŽ ako odborník do údržby valcovacích tratí. 

Tých desať rokov som prežil veľmi intenzívne, všetko mňa zaujímalo a hlavne robota, ktorú som robil som mal rád, venoval som jej najviac času. Vyplatilo sa mi to v budúcnosti. Iste aj toto musí mať človek zdedené.

Jozef Kolesár

Jozef Kolesár

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

dôchodca ktorý má záľubu v histórii rodiny ,rodiska, Slovenska, prvej a druhej svetovej vojny a vývoj nášho národa od vojny po dnešok. Prajem príjemné čítanie môjho blogu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu