Živitelia rodín sa museli postarať o finančný prijem, ktorý bolo možné získať v zamestnaní alebo predajom poľnohospodárskych výrobkov, resp. lesných plodov i dreva z urbárskych lesov. Začali sa stavať cesty, budovať v mestách obytné domy, závody a tam bolo treba pracovné sily. Zároveň vznikali učňovské školy, učilištia, bolo potrebné zabezpečiť odborníkov pre vznikajúce závody, zabezpečiť vysokoškolských odborníkov, preto vznikali vysoké školy pre jednotlivé odbory. Mládež tak bola organizovaná v internátoch, kde mala možnosť sa organizovať aj po športovej stránke ale aj ideologicky. Tam si plnil svoju funkciu ČSM, v závodoch ROH a celoštátne KSČ. Či si splnili svoje funkcie dobre, to ja nebudem hodnotiť, každá mala svoje poslanie na túto dobu.
Aj náš otec, keď chceli pre nás získať koruny, okrem toho že predali furku dreva a mama niekoľko vajíčok a sliepku v meste i v lete s horách nazbierané maliny a čučoriedky predali v meste. Otec šli pracovať na stavbu bytov do mesta. Ináč sme nemali za čo kúpiť soť, cukor i nové oblečenie pre nás dvojo zo sestrou, lebo sme už rástli. Je pravda, že už aj ja ako 15, 16 ročný som vozil cez prázdniny z lesa na nákladnom aute siahovicu, aby som si zarobil nejaké korunky. To bola realita. Postupne nám pripojili elektriku, začali sme počúvať rádio, v škole sme sa učili okrem základných predmetov aj dejiny a v nich o tom kto je náš priateľ ak to náš úhlavný nepriateľ.
Chcem tým uviesť, že mi všetci sme po vojne v prvom rade všetko okolo seba brali „ako samozrejme,“ mládež žila veselo, každý týždeň bola svadba – u nás len s p. farárom – alebo zábava. Staršia mládež hrala divadlo, organizovala zájazdy atď. Školy organizovali telocvik, loptové hry a rôzne súťaže. Ako samozrejmosť bola povinná vojenská zákl. služba. Kto nebol vojak, ten sa nepáčil dievčatám a zároveň sa hanbil pred všetkými v dedine.
V roku 1951 na Východe republiky sa začalo budovať HUKO, tak sme sa z dediny prihlásili do učenia traja, a v Brne po dvojročnom pobyte v učilišti z HUKO nebolo nič. Mal som v rukách výučný list – remeslo, ale toho, čo si nás objednal, nebolo. Využili to Ostraváci, v Kunčiciach v tom čase dávali do prevádzky nové valcovacie zariadenia a potrebovali pre nich do údržby nových pracovníkov. Ponúkli nám miesto a ja som prijal ponuku a nastúpil som tam. Stal som sa údržbárom, čo sa mi stalo osudným, preto že sa mi táto robota zapáčila natoľko, že som ju robil celý život.
Keď som teda 16 ročný odišiel z domu do Brna, vyučil sa v Brne, zamestnal sa v Ostrave, dva roky v základnej vojenskej službe na Šumave a znova v Ostrave pracoval v údržbe ešte v roku 1959 ako majster ešte stále len z výučným listom. To sa začali stavať už VSŽ.
V roku 1961, teda po desiatych rokoch ako 26 ročný nastupujem – už aj ako ženatý – do VSŽ ako odborník do údržby valcovacích tratí.
Tých desať rokov som prežil veľmi intenzívne, všetko mňa zaujímalo a hlavne robota, ktorú som robil som mal rád, venoval som jej najviac času. Vyplatilo sa mi to v budúcnosti. Iste aj toto musí mať človek zdedené.